Ako nadviazať po troch rokoch

Zamýšľam sa nad tým, ako po 3 rokoch nadviazať. Pretrhla som niť blogovania alebo nie? Vyskočila z rozbehnutého vlaku? Čo sa vlastne stalo? Za posledné 3 roky sa toho udialo veľa... Troška sa o tom rozpíšem. 

Neplánovane som mala úraz kostrče na bežkách a do toho (alebo krátko predtým) som plánovane otehotnela. Čiže  bábätko sme plánovali. Aj naše každoročné bežkovanie na Dolomitenlaufe. Milujem tieto 4 dni na bežkách. Aj keď nesúťažím, bežkujem rekreačne a silno povzbudzujem našich parťákov, ktorí bežia súťažne na pretekoch.

Asi po 30 km na bežkách, priamo v cieli, som zjazdovala z dlhšieho kopca už do cieľovej stanice, kde sa začal priestor rozdeľovať na jednotlivé bežkárske dráhy. Vytipovala som si tú najbližšiu a v určitej rýchlosti do nej nabehla. V tom mi do nej vbehli dve hrajúce sa deti. Áno, mali dozor dospelého. Ale vôbec ich neupozornil, ani z dráhy neodviedol. Akonáhle som začala tušiť blížiacu sa kolíziu, v hlave sa začal točiť scenár, ako tomu zabrániť. Rozhodla som sa prejsť do susednej bežkárskej dráhy, teda križovať. Bežkujem voľný štýl, tzv. korčuľovanie. Každá dráha je vyratrakovaná na voľný štýl a delená dráhou na "klasiku", Klasickú dráhu predstavujú dve v snehu vytvorené hlbšie jamy, teda dráhy pre klasických bežkárov. Môj plán s križovaním nevyšiel. Počas tejto akcie mi pravá bežka vbehla do dráhy na klasiku (asi som križovala v zlom uhle) a ľavou bežkou som si prešla po pravej bežke (to veru nevymyslíš!!!). Je zaujímavé, ako v takýchto situáciách pracuje mozog . Vedela som, že je zle. Vedela som, že nechcem zraziť dieťa. Veď kto by sa tam v zrážke vykoktal po nemecko - taliansky! Asi ani po slovensky by som to v tej chvíli nedokázala... Vedela som, že si nechcem zlomiť ruku, nohu, chrbticu... poriadne modriny by stačili. Manžel, ako tréner lyžiarskeho výcviku, mňa lyžiara amatéra v takejto situácii vždy učil, že keď ide o život (kohokoľvek aj ten môj) treba sa hodiť o zem - šetrne, tzn. spadnúť na bok. Tak som sa hodila. Na pravý. Neviem ako to trvalo dlho, proste som ležala. Ležala a cítila ohromnú bolesť. Hlava stále pracovala na plné obrátky. A možno aj viac. Po čase zorientovania sa, kde som, čo som, som sa pokúsila pohýbať všetkými končatinami. Huraaa! Nič nie je zlomené! Len postaviť sa bol problém. Rovnako aj chodiť. Tak som sa nejako došúchala k autu a v bolestiach si pretrpela 9 mesiacov.

Po návrate z bežiek som tušila, že som tehotná. Mala som narazenú a možno aj prasknutú kostrč. Ale to už teraz nikto nezistí. Na bábätko som dlhšie čakala, tešila sa, takže RTG nehrozil. Skonzultovala som svoj stav s viacerými odborníkmi a od 3. mesiaca tehu som zostala doma na rizikovom tehotenstve. O problémoch počas neho, bolestiach v každej polohe, nevyspatosti a pod. písať nebudem. Zvládli sme ho s Martinkom bravúrne. Snáď sa niekedy vyjadrím k môjmu vege tehotenstvu, psychickej sebamotivácii a viere v to, že ho napriek neveriacim pohľadom lekárov a diagnózam ako hroziaci potrat a predčasný pôrod donosím. Alebo ku klíčkovaniu, ktorému som počas tehu prepadla, začala intenzívne a na dennej báze klíčkovať. Odvtedy prešli 3 roky. Z Martinka je už dvojročný junák. A mne vyšla teraz v septembri 2020 kniha KLÍČKOVANIE. Blogujem hlavne na Instagrame (okrajovo aj na FB) a hlavne o klíčkoch. Všetky príspevky a informácie o knihe nájdete na mojom IG profile dennik jednej vegosky alebo vo vyhľadávači pod menom Viera Múdra. Aj na tomto blogu som jej už konečne vytvorila svoju záložku. Tak ak budete mať čas a záujem, mrknite.

Nechcem povedať, že som na blogovanie zanevrela. Nezanevrela. Len som sa zamestnala pre mňa možno podstatnejšími mamičkovskými povinnosťami. Vynosiť a porodiť dieťa po úraze kostrče v 40tke, je trošku iná záležitosť ako keď som mala 20 či 27! Áno, taký rozdiel je medzi našimi 3 deťmi. Dobre rátate. Medzi prvým a posledným synom je vekový rozdiel 19 rokov. Je nás doma päť. Som šťastná, že ich máme všetkých troch! Martinko sa nám narodil 20 rokov po svadbe. A všetci ho nesmierne milujeme.