SPOVEĎ
Na NOVÚ CESTU som sa vydala vo svojich
„kristových rokoch“. Veľmi si uvedomujem túto symboliku a zlom, ktorý
v mojom živote nastal.
V tej dobe som však ešte netušila, aká
bude, čo bude obnášať a kam ma zavedie.
Vedela som však, že po tej starej už kráčať
nevládzem. Posledné roky som neprežila deň bez bolestí, rôznych nepríjemných
pocitov a prejavov môjho tela. Nemala som vôbec energiu na normálne
fungovanie a trápili m viaceré diagnózy. Okrem poruchy celulárnej
štruktúry bunky (autoimunitné ochorenie) a žilovej nedostatočnosti tu bol
aj chronický nebaktreriálny zápal žalúdka, časté prechladnutia, migrény, rôzne
zápaly a afty v ústnej dutine, zápaly očných spokiviek, PMS
a silná a bolestivá menštruácia, sústavná bolesť kĺbov a celého
tela, točenie hlavy, ploché bradavice či ekzémy... katastrofa!!! Kde sa to aj
do tak mladého tela dokázalo zmestiť!
Som celoživotný nefajčiar, abstinent a neholdujem
žiadnym drogám či zlozvykom. Snáď iba, že som vždy išla na plný plyn nehľadiac
na seba a limity svojho tela. V každej oblasti som sa snažila zo seba
vydať maximum, ale potreby a signály svojho tela som vždy úspešne
odignorovala. A napriek jeho snahám povedať, či naznačiť mi svoju
nerovnováhu, som slepo išla až tam, kam som v konečnom dôsledku zájsť
nemala.
Náprava zabehnutého systému, naučených vzorcov
správania sa, stravovania a fungovania
v tejto konzumnej spoločnosti mi zo súčasného pohľadu späť trvala ako
samoukovi nekonečne dlho. Roky. Behom tejto doby sa však moje zdravotné
problémy postupne strácali až odišli úplne.
Keď som pochopila, že nie je JEDLO ako JEDLO a že práve to
jedlo (okrem
iného), nám môže byť JEDOM, alebo LIEKOM, všetko sa začalo meniť
k lepšiemu.
Môj príbeh - alebo ako mi zmena
stravy zmenila život
Životná cesta každého jednotlivca môže byť rôzne kľukatá či tŕnistá.
Rozpoviem vám v útržkoch svoj príbeh za posledných 10 rokov. Ako
a prečo sa z klasického všežravca stal bylinožravec, čo všetko tomu
predchádzalo, môj priebeh i výsledky zmeny.
Áno, aj ja som bola v otázke zmeny svojich stravovacích návykov
veľmi skeptická. Urobiť krok do neznáma ma vždy desil. Pri akejkoľvek malej
snahe či nutkaniu „ísť si život inak“ som opäť a zase cúvla späť. Zvyk je
predsa železná košeľa a strhnúť ju, hlavne ak nám vyhovuje a sedí ako
uliata, býva tvrdý oriešok.
Prechod na rastlinnú stravu nebol v mojom prípade rýchly ani
jednoduchý. Nedala som to zo dňa na deň ako mnohí ďalší a nebola to pre
mňa žiadna slasť. Rozhodnutie vzdať sa mäsa v mojej hlave rezonovalo veľmi
dlho. Vždy ho však prebíjal strach (čo ak – poznáte to???) z možného nedostatku
živín a bielkovín na rastlinnej strave. V hlave sa vynáralo množstvo
otázok typu: „Čo budem teraz pre pána jána jesť? Budem vedieť plnohodnotne
fungovať? Nepríde rapídny úbytok váhy? Alebo strata vlasov, alebo... nezomriem
na podvýživu?“
Dnes sa už iba usmievam. A možno aj chytám za hlavu nad
neskúsenosťou a bojazlivosťou začiatočníčky. Lebo na jednej strane bol STRACH
- veľký blokátor napredovania a moja neschopnosť si sama sebe povedať:
„mäso NIE“ a na strane druhej sebecký pôžitok každodenného mäsožravca
v mojej osobe! Táto fáza sa cyklicky opakovala dlhý čas. Napriek mojim
rôznym zdravotným problémom mi nikto z môjho okolia, ani z mojich lekárov
nenavrhol inú alternatívu stravovania, napríklad túto možnosť. Do štádia vzdať
sa mäsa, som musela dospieť úplne sama.
Toto rozhodnutie prišlo v mojich „kristových rokoch“. Predchádzali mu
dlhoročné zdravotné problémy ale aj naša cesta do Indie. Jednoducho povedané,
musela som zažiť šok, aby som sa prebudila. Aby som pochopila. Musela som
vidieť na vlastné oči, ako vyzerá ozajstná, pravá a nefalšovaná zdravá strava.
Ako fungujú celoživotní vegetariáni a vegáni. Že sú živí, z mäsa
a kostí ako my všetci, zdraví, fit a nič im nechýba. Ani to mäso na
tanieri. V Indii nebolo neobvyklé vidieť na ulici množstvo starcov.
Samostatne fungujúcich ľudí. Častokrát bez vlastnej strechy nad hlavou.
Duchovne vyspelých a krásnych askétov a jogínov.
Pobyt v Indii spôsobil v mojom živote veľkú zmenu. Zmenu
myslenia, názorov, predstáv o živote ale hlavne zmenu stravovania. Po
príchode na Slovensko ma čakala moja nová cesta. Cesta životom bez mäsa. Na jej
začiatku bol približne štvormesačný medzistupeň, teda prechod alebo prerod
mäsožravca na vegetariána, počas ktorého som začala mäso postupne, ako
„závislák“, vo vopred naplánovaných intervaloch vysádzať. Zo svojej každodennej
dávky som najprv prešla na dávku obdennú, potom na dvakrát a raz týždennú.
Toto pomalé a postupné vysádzanie mojej „drogy“ mi trvalo presne 4
mesiace! Železná košeľa sa začala lámať. A ja som začala zo dňa na deň meniť
svoje zaužívané návyky.
Mám rada svoje rituály a svoju stabilitu. Napriek tomuto
postupnému vzdávaniu sa svojich milovaných mäsitých dávok, som mala ešte
približne rok akési abstinenčné príznaky, no zvládla som ich vďaka svojej
pevnej vôli a zásadám našťastie bez akejkoľvek ujmy. Poviem vám, nebolo to
vôbec jednoduché ani bezbolestné, ani príjemné. Tie 4 mesiace prechodu
znamenali v mojom živote okrem vysádzania mäsa aj hľadanie jeho alternatív,
časté návštevy predajní zdravej výživy, kompletnú obmenu používaných potravín
za množstvo ďalších nových, spoznávanie princípov makrobiotiky a ajurvédy,
nových postupov a kombinácií prípravy jedla a v neposlednom rade
spoznávanie nových a zaujímavých chutí.
Telo sa postupne začalo regenerovať Zistila som, že tých 10 tabletiek,
ktoré denne užívam už vlastne ani nepotrebujem. Už neriešili moju situáciu
a okrem iného som sa po tých rokoch ich užívania zapodievala aj s
nepríjemnými vedľajšími účinkami. Mala som 33 rokov a cítila som sa na
70!!! Uvedomovala som si, že mám 2 malé deti (v tej dobe, dnes máme 3), ktoré
ma potrebujú. Choroba a vedľajšie účinky liekov ma vyčerpávali natoľko, že
som viackrát denne musela hľadať neskutočnú silu a motiváciu zvládať bežné
činnosti, ako napríklad prejsť cestu z práce domov peši (čo predstavovalo
15 – 20 min. chôdze) a následne sa venovať deťom, napísať s dcérou
domáce úlohy. Častokrát som to zvládala len s veľkým sebazaprením
a o iných činnostiach v domácnosti nemohla byť ani reč.
Videla som na svojich rovesníkoch, že oni v tomto veku fungujú
predsa len inak. A ja som sa do tohto stavu potrebovala dostať. Ešte som
nevedela ako a či bude toto moje rozhodnutie správne. Vedela som len, že musím
so sebou niečo robiť...
Zmena stravy mi zmenila život. Áno, dnes to už viem. Šibnutie
čarovného prútika nefunguje. Všetko je len a len na nás, našej snahe
a vytrvalosti zvládať problémy a prekážky všedných dní a vedieť
sa premôcť. Dnes sa už na celý tento
proces pozerám úplne inak. Svoje problémy som dala do inej roviny. Aké
prekážky? Boli to predsa životné výzvy a skúšky, ktoré sú nám podsúvané
celý - celučičký život. Ako ich prijmeme, ako sa k nim postavíme a či
ich zvládneme je len otázkou nášho rozhodnutia. Sme silné ľudské bytosti. Fyzický
a psychický tréning nášmu rozvoju veľmi prospieva. Namiesto role obete som
v sebe našla silu postaviť sa a vzoprieť svojim životným problémom a prekážkam
a tasiť šabľu do boja.
Pripomína Ti to niečo? Ak si sa našiel v týchto riadkoch, ver mi,
že aj Ty nájdeš v sebe túto ohromnú silu, ktorá hýbe svetom.
Minimálne tým Tvojim.
Zmenila som svoju stravu. Vysadila z nej mäso. Upravila svoj
jedálniček. Nasadila množstvo nových a kvalitných základných surovín.
Objavila čaro byliniek, korenín, prírodných dochucovadiel a fermentácie.
Z občasného klíčkovania som začala klíčkovať na dennej báze (viac sa
dočítate v moje knihe Klíčkovanie, 2020).
Asi po roku na bezmäsitej strave mi konečne začalo mäso smrdieť. Teda
aj to varené, pečené, smažené. Akékoľvek. Prejsť cez jarmok plný smažiacej sa
cigánskej už nebol taký pôžitok ako kedysi. Upravili sa mi moje dlhoročné
tráviace problémy a chronický nebakteriálny zápal žalúdka kdesi zmizol.
Zmenili sa mi nielen chuťové a čuchové vnemy ale aj vnímanie všetkého
navôkol.
Zmenila som samu seba. Objavila samu seba. Svoje detské sny a túžby,
svoj tvorivý potenciál. A samozrejme, prišiel rad na vysadenie liekov,
ktorých užívanie stratilo zmysel. Konečne bez bolestí a rôznych iných
nepríjemných sprievodných prejavov. Postupne som zo stravy vysadila aj mlieko
a lepok.
Regenerácia tela, podpora zdravia a naštartovanie imunity po 33
rokoch môjho života devastovaného stravou, chémiou a rôznymi inými
evironmentálnymi faktormi bol rovnako beh na dlhé trate. Musela som sa
zamyslieť nad ďalšou prírodnou alternatívou v mojom živote – medicínou.
Dôvodom bola nečakaná rezistencia na antibiotiká pri mojej poslednej vážnejšej
chorobe, zápale priedušiek pred 6-7 rokmi, ktorá ma prinútila na odporúčanie
dvoch odborných lekárov hľadať v rastlinnej ríši nielen stravu, ale aj
lieky. Pritom som s prírodnými liečivami mala výbornú skúsenosť aj
dovtedy, ale viete, človek zabúda a stále sa vkladá s nádejou tým,
ktorí medicínu vyštudovali. Aspoň ja som to vtedy takto vnímala. Mám úžasného
lekára. Verím vede, ale viem, že nie je všemocná. Odborní lekári skonštatovali,
že baktéria v mojich dýchacích cestách sa ma drží zubami – nechtami aj
napriek silnej kombinácii viacerých makrolidových antibiotík užívaných bez
prestávky niekoľko týždňov. Ďalšie antibiotiká by vraj nemali v mojom
prípade význam, lebo by namiesto bacila zabili mňa. Takže nastalo ďalšie
samoštúdium, ako sa zbaviť nevítaného návštevníka v mojom tele.
A podarilo sa! Opakovaný, asi šiesty výter počas mojej 3 mesačnej
prírodnej liečby mojou doma vyrobenou tinktúrou potvrdil, že zabrala. Hurá!
Dnes si už väčšinu liečiv vyrábam sama doma. Samozrejme siaham
v prípade potreby aj po klasickej medicíne. A naďalej verím vede
a študovaným lekárom, som v pravidelnom sledovaní. Máme korektný
a priateľský vzťah.
Naposledy som bola chorá pred štyrmi rokmi. Bola som v prvom
trimestri môjho tretieho tehotenstva. Slabo ma lízla chrípka. V tomto
stave lekári naozaj dôsledne zvažujú, aký postup a liečbu zvoliť.
A my sme sa zase dohodli. Nasadím si svoju prírodnú liečbu na báze cibule
a cesnaku a budem v pozorovaní. Veľmi si cením prístup môjho
praktického lekára, ktorý je v prvom rade človek s veľkým Č. Chrípku
som zvládla bravúrne a bez akejkoľvek ujmy. Veď ako inak. Rovnako aj celé moje posledné
tehotenstvo bez mäsa. Nebolo bezproblémové, lebo mu predchádzal úraz kostrče.
Neplánovaný úraz pádom na chrbticu na bežkách prišiel v čase
plánovania tehotenstva, o ktorom som práve v tej chvíli ešte nevedela.
Toto celé sa jednoducho naplánovať nedá. Toto prinesie len život.... Asi po 30
km na bežkách, priamo v cieli, som zjazdovala z dlhšieho kopca už do cieľovej
stanice, kde sa priestor začal rozdeľovať na jednotlivé bežkárske dráhy.
Vytipovala som si tú najbližšiu a v určitej rýchlosti do nej nabehla. V tom mi
do mojej dráhy vbehli dve hrajúce sa deti. Áno, mali dozor dospelého. Ale vôbec
ich neupozornil, ani z dráhy neodviedol. Akonáhle som začala tušiť blížiacu sa
kolíziu, v hlave sa začal točiť scenár, ako tomu zabrániť. Rozhodla som sa
prejsť do susednej bežkárskej dráhy, teda križovať. Bežkujem voľný štýl,
tzv. korčuľovanie. Každá dráha je „vyratrakovaná“ na voľný štýl a delená dráhou
na "klasiku", Klasickú dráhu predstavujú dve v snehu vytvorené hlbšie
jamy, teda dráhy pre klasických bežkárov. Môj plán s križovaním nevyšiel. Počas
tejto akcie mi pravá bežka vbehla do dráhy na klasiku (asi som križovala v zlom
uhle) a ľavou bežkou som si prešla po pravej bežke (to veru nevymyslíš!!!). Je
zaujímavé, ako v takýchto situáciách pracuje mozog. Vedela som, že je zle.
Vedela som, že nechcem zraziť dieťa. Veď kto by sa tam v zrážke vykoktal po
nemecko - taliansky! Asi ani po slovensky by som to v tej chvíli nedokázala...
Vedela som, že si nechcem zlomiť ruku, nohu, chrbticu... poriadne
modriny by stačili. Manžel, ako tréner lyžiarskeho výcviku, mňa lyžiara
amatéra v takejto situácii vždy učil, že keď ide o život (kohokoľvek aj
ten môj) treba sa hodiť o zem - šetrne, tzn. spadnúť na bok. Tak som sa hodila.
Na pravý. Neviem ako to trvalo dlho, proste som ležala. Ležala a cítila ohromnú
bolesť. Hlava stále pracovala na plné obrátky. A možno aj viac. Po čase
zorientovania sa, kde som, čo som, som sa pokúsila pohýbať všetkými
končatinami. Huraaa! Nič nie je zlomené! Len postaviť sa bol problém. Rovnako
aj chodiť. Tak som sa nejako došúchala k autu a v bolestiach si pretrpela 9
mesiacov.
Po návrate z bežkovania
v rakúskych Dolomitoch späť na Slovensko som už začínala tušiť, že som
tehotná. Mala som narazenú a možno aj prasknutú kostrč. Ale to už teraz nikto
nezistí. Na bábätko som dlhšie čakala, tešila sa, takže RTG nehrozil.
Skonzultovala som svoj stav s viacerými odborníkmi a od 3. mesiaca tehu som
zostala doma na rizikovom tehotenstve. O problémoch počas neho, bolestiach v
každej polohe, nevyspatosti a pod. písať nebudem. Zvládli sme ho bravúrne. Martinko sa nám sa nám
narodil zdravý a krásny v 38. týždni tehotenstva v mojich 40
rokoch.
Veľmi mi počas celej doby čakania na bábätko pomáhala psychická
sebamotivácia a viera v to, že svoje dieťa napriek neveriacim pohľadom lekárov
a diagnózam ako hroziaci potrat či predčasný pôrod donosím. Pomáhalo mi moje
klíčkovanie, ktorému som v tomto čase prepadla, začala intenzívne a na
dennej báze klíčkovať. Zázrak života pod mojim srdcom a rovnaký zázrak
v malom semienku. Tá dokonalosť prírody, kde všetko do seba krásne zapadá,
ma nikdy neprestanú nadchýňať a udivovať. Klíčkovanie a láska ku
kuchynskej alchýmii ma neustále vedú cestou spoznávania a otvárajú mi nové
obzory.
Odvtedy prešli 4 roky. Z Martinka je už trojročný junák. A mne vyšla v
septembri 2020 kniha KLÍČKOVANIE. O rok neskôr detská kniha O MALINKOM
SEMIENKU. Pod nickom „Denník jednej vegošky“ blogujem na svojom blogu a na sociálnych sieťach hlavne o jedle a o
klíčkoch. Občas napíšem krátke zamyslenia.
Jedna zmena nestačí. Prichádzalo mi to časom. Ale je to skvelá štartovacia
pozícia. Ak ju zaradíme do svojho života, začneme si postupne si vytvárať nové
návyky. Toto platí úplne všeobecne v každej oblasti nášho žitia
a bytia. Ušijeme si novú košeľu a dokonca nám môže sedieť ešte lepšie
ako tá predošlá. Len si ju najprv musíme vyskúšať.
Zmeny plodia ďalšie zmeny. Všetko so všetkým súvisí a postupne sa
nabaľuje ako keď namotávame klbko vlny. Ak ho namotám krivo, stále mám možnosť
ho rozmotať, vrátiť sa späť a motať odznova, pozornejšie a krajšie. Ako
ja. Keď som sa ako - tak vymotala z najväčších problémov, až vtedy mi
svitlo. Doslova docvaklo, že ten, kto problém má, som ja. Nie môj manžel, moje
deti, rodičia, kolegyne, kamarátky, okolie. Uvedomenie, že problém mám ja, je
akoby osvietenie. A skvelým odrazovým mostíkom k ďalším činom. Ďalším
uvedomením bolo pochopenie, že svoj problém si musím vyriešiť iba ja. Ja sama!
Nie môj manžel, moje deti, rodičia, kolegyne, kamarátky a moje okolie. Tí môžu
byť poradným orgánom (nie vždy najvhodnejším...). Ale to rozhodnutie je vždy
len a len na mne.
Ale ako a kde začať? V prvom
rade od seba. Naozaj som dlho hľadala odpoveď na túto otázku. Pýtala som sa
sama seba, ako by som sa chcela cítiť. Kedy mi bolo tak DOBRE, aby som sa tak teraz
chcela cítiť? A viete na čo som prišla? Že sa musím vrátiť o niekoľko
rokov späť. O veľa rokov späť, do obdobia môjho detstva.
Moje zdravie a šťastie závisí len od mňa samotnej. Tvoje šťastie a Tvoje
zdravie zase len od Teba samého. Nauč sa byť zdravý a šťastný! Keď som si krok
po kroku jednotlivé veci uvedomovala, začali mi krásne do seba zapadať. Vtedy
som pochopila, že jediná možnosť ako sa vrátiť do svojho vysneného stavu
spokojnosti, blaženosti a pohody bez bolesti, je naučiť sa byť znova
dieťaťom. Tým bezstarostným a usmiatym stvorením, ktorému ku šťastiu nechýba
veľa. Niekedy stačí napríklad taká obyčajná farbička.
Začala som znova tvoriť. Umelecká a kreatívna tvorba, ručné práce, šitie
a štrikovanie pre bábiky ma držali až do obdobia mojej puberty. Tak prečo
nezačať tam, kde som kedysi skončila: Poďme sa vrátiť v čase.
Znova sa budem opakovať, keď poviem, že to znova vôbec ale vôbec nebolo
jednoduché. Veď predsa ďalšia zmena. A nebol na ňu samozrejme popri
zamestnaní, domácnosti a dvom školopovinným deťom s rôznymi krúžkami
a záujmami vôbec čas. Teraz viem, že tento pohľad je len otázka mojich
vykonštruovaných predstáv, čo „sa musí“ a čo sa môže a nemôže a
mojich priorít, na aké miesto v tomto rebríčku dám samu seba. Či si nájdem
aspoň dve hodiny počas týždňa na seba čas. Ten čas tu vždy je. Rozdiel je len
v tom, ako, komu a čomu ho
venujeme. Od tohto môjho rozhodnutia sa odvíjalo veľa vecí, napr. či som/ budem
spokojná nielen fyzicky ale aj psychicky s ubehnutým dňom, týždňom,
mesiacom, rokom, kedy mi život prebehol medzi prsty a ja sa v ňom
strácam, alebo nachádzam.
Začala som maľovať. Normálne som sa spolu s dcérou prihlásila na
krúžok maľovania skvelej ilustrátorke kníh, dnes už mojej kamarátke a veľkému
vzoru. Oksana Lukomská je umelkyňa z Ukrajiny žijúca aj so svojou rodinou roky
na Slovensku. Bolo mi veľkou cťou sa učiť nielen umeniu ale aj životu práve od
nej. Držať po toľkých rokoch štetec a tancovať s ním po papieri nie
je vôbec sranda. Povedala som si, že začínam odznova. Presne tam, kde som ešte
kedysi skončila. Vrátila som sa akoby do
obdobia mojej základnej školy. Časom boli vidieť prvé výsledky. Rovnaké, ako
keď sa dieťa učí kresliť. A ja som sa predsa učila byť znova dieťaťom
a užívať si ten konkrétny moment. Učila sa snívať a všetky bolesti, starosti
a problémy nechať tam kdesi... Maľovanie sa stalo mojou novou formou
meditácie.
Začala som cvičiť. Joga, tai – chi a znova joga, kalanetika, troška
posilňovanie a strečing. Kurz sebaobrany pre ženy, ktorý poriadal
v našom meste policajný zbor. Nič nasilu. V zime lyže a bežky,
v lete turistika, kolieskové korčule a bicykel. Vo všetkom som sa
cítila ako dieťa, ktoré sa to musí lepšie naučiť, lebo mu to poriadne nejde.
Skvelé je, že tieto aktivity sa dajú robiť spolu s rodinou a my sme
si ich takto aj užívali.
Začala som čítať a vzdelávať sa. Samoštúdium je niečo, na čom fungujem
v podstate od skončenia vysokej školy. Nečítam beletriu, iba to, čo ma
napĺňa a posúva vpred. Okrem odbornej literatúry som prečítala množstvo
motivačných kníh. Moja knižnica sa rozrástla snáď o viac ako 100 titulov.
Keď hľadám určité špecifikum, neváham on – line navštíviť svetové vedecké
knižnice.
Počas môjho prerodu som absolvovala rôzne kurzy a školenia, napr. byliniek,
prírodnej medicíny, reiki, sebarozvoja, indického varenia atď. Prišla som
v podstate na to, čo som už napísala. Že nikto, ale naozaj nikto nám nedá
návod, ako žiť, ako byť zdravý, šťastný, ...
Odpoveď na svoje otázky si nesieme sami v sebe. Vo svojom vnútri. Toto
všetko, čo som popísala, sú len spôsoby, ako sa dá k tejto odpovedi
dopracovať. Určite ich je omnoho viac. Prišla som aj na to, že spoliehať sa
môžeme naozaj len sami na seba. Mnohí nás na našej ceste podržia, mnohí nás aj
sklamú. Sú tu len na to, aby sme možno niečo pochopili, alebo sa niekam
posunuli. Mali by sme im byť za to vďační.
Po niekoľkých rokoch hľadania som konečne našla svoje zdravie a šťastie
aj ja. Musela som ho však najprv stratiť, aby som ho mohla znova nájsť
a vedieť ho znova precítiť a prežiť. Alebo si ho znova zaslúžiť. Blížila
som sa k svojej štyridsiatke a začala si klásť otázku, ktorú som
viackrát predostrela aj svojmu manželovi. Lebo človek stále niečo hľadá
a nachádza.
Život je zmena. A človek tvor činorodý. Dlhodobá stagnácia mu pravdepodobne neprospieva. Neprospievala ani mne. Prvýkrát v živote mi napriek našim dvom starším deťom začali biť biologické hodiny. Bim – bam! Hlasno a stále. S úžasom som pozerala na tie malé sladké stvorenia v kočíkoch mojich spolužiačok, ktoré riešili v živote najprv kariéru a potom rodinu. A ja som už mala deti veľké! Svoju spokojnosť a spokojnosť svojej rodiny som videla v jej rozšírení. Kedy inokedy, keď nie teraz? Potom už nebude čas! Nepremárnim predsa ďalších dvadsať rokov svojho života kávičkovaním ako ženy v mojom veku a okolí a čakaním na vnúča. Veď ten zázrak života môžem mať ešte stále a čoskoro doma aj ja.
Neustále som v odbornom sledovaní lekárov. Zaujímavosťou je, že všetky výsledky vyšetrení sú úplne v poriadku. Všetky odbery mám v norme ako zdravý človek. Počas posledného tehotenstva som mala rovnako výsledky excelentné, lekár sa sám čudoval a poznamenal, že sa nimi štatisticky prikláňam skôr ženám pred dvadsiatkou. Z tohto dôvodu nebolo vôbec nutné absolvovať žiadne dodatočné vyšetrenia, genetiku či amniocentézu, čo ma neskutočne potešilo.
Posledných desať rokov môjho života mi bolo tou najlepšou školou. Život začal
naberať reálne kontúry. Zrazu som vedela kým a čím som, čo chcem a čo
je v mojom prípade už cez čiaru. Vedela som, čo mi škodí a naopak čo
prospieva. Naučila som sa byť znova dieťaťom a zároveň rozhľadenou ženou.
Už nemám problém postaviť sa za seba samú a povedať NIE, keď mi niekto niečo
mne cudzie podsúva. Dospela som. Fyzicky sa cítim na dvadsať, psychicky som
rada, že som toto všetko prežila a ustála.
Neviem, čo mi život v ďalších rokoch prinesie. Viem len, že realita,
ktorú žijeme vo vnútri aj navonok sa nám zrkadlí – odráža a vracia späť
presne tak, ako a s akou emóciou či pocitom sme ju vyslali do sveta.
Neustála sebamotivácia a viera v seba je veľmi prospešná. Rovnako mať
triezvy názor na vec ale aj na seba, bez prehnaných nárokov s troškou
egoizmu v rozumných hraniciach. Nepodceňovať sa, ani nepreceňovať,
neponižovať, ani nevyvyšovať. Nenechať sa zneužívať niekým iných a zároveň
to na iných neaplikovať. Nastaviť svojmu životu v každej oblasti zdravé
mantinely.
Či
si všežravec alebo bylinožravec, vegetarián, vegán, frutarián, paleo, keto
a i. si v prvom rade človek.
Rastlinné
jedlá sú zdravé, lacné, ľahko dostupné, plné
chuti a vône. A ja som šťastná, že ich môžem zdieľať spolu s Tebou.
S láskou Vierka
Vierka majster pera - krásne a precítene napísané veľmi si ma vtiahla do svojho príbehu pre mňa si inšpiráciou, že to ide. Výživné riadky a krásna knižka Kličkovanie. veľa zdravia AV
OdpovedaťOdstrániťĎakujem zo ❤️za tieto milé slová Alenka ❤️ veľmi ma potešili.
OdstrániťTento komentár bol odstránený autorom.
Odstrániťkrasny pribeh :-)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, veľmi ❤️❤️❤️
Odstrániť